Všetci mi dáte určite za pravdu, že Mucholapka (Dionaea) je v celku unikátna rastlina svojho druhu! Patrí do skupiny mäsožravých rastlín s aktívnym typom pascí. Každého uchváti jej schopnosť bleskurýchle uväzniť korisť sklapnutím jej "čeľustí". Za optimálnych podmienok trvá sklapnutie až 0,5 sekundy! Tento dej už určite poznáte z rôznych odborných článkov, kde sa popisuje celé trávenie Mucholapky. Ale predsa len "okrajovo" spomeniem tento unikátny proces - prvotné, respektívne primárne sklapnutie jej pasce.
Mucholapka je vyzbrojená dvoma spúšťacími mechanizmami .
Ten prvý nieje skoro vôbec známy. Pozostáva z malých chĺpkov v tvare hviezdy , ktoré sa nachádzajú na vonkajšej strane pasce. Prichádzajúci hmyz často naruší toto zoskúpenie chĺpkov, čím "prebudí" Mucholapku a o to skôr je pripravená k akcii. Potom už stačí len jediný dotyk vnútorného spúšťacieho chlpu.
Najzaujímavejší je ale druhý spúšťací mechanizmus. Sú to väčšinou 3 citlivé chlpy , ktoré sa nachádzajú na vnútornej hladkej červeno sfarbenej ploche oboch polovíc pasce. Čiže dokopy je ich 6. Ale nie je tomu vždy tak. Veľakrát som si všimol, že niektoré pasce majú dokopy až 8 spúšťacích chlpov, ale to teraz nie je podstatné.
Tieto chlpy sa skladajú z dvoch častí a to z dlhej tuhej časti čiže vlastný chlp , ktorý sa stavia do cesty prípadnej koristi a z citlivej ohybnej bázy chlpu , ktorá reaguje na ohnutie vlastného chlpu.
Tu môžem aj spomenúť skutočnosť, ktorú každý mäsožravkár pozná a to práve potrebu opakovaného ohnutia (podráždenia) jedného alebo viacerých chlpov najmenej 2 krát v intervale 2 až 20 sekúnd . Iba v tomto prípade nastane sklapnutie. Skúšal som však interval dlhší ako 20 sekúnd. Čím neskoršie chlp druhý krát podráždite, tým bude pohyb sklapnutia pomalší alebo už úplne prestane reagovať. Všetko však závisí od času...
V momente ohnutia, respektívne podráždenia chlpu korisťou, začnú čepeľou prebiehať elektrické vzruchy. Tento elektrický vzruch sa ďalej začne šíriť celým listom a tým spustí jeho koordinované ohnutie.
Tu by som chcel spomenúť ďalšiu skutočnosť, že človek si vo svojej prirodzenej logike myslí, že zatvorenie "čeľustí" prebieha v mieste centrálneho nervu (čiže niečo podobné ako pánty), ale nie je to tak. Toto zatvorenie je spôsobené zmenou prehnutia polovíc čepele z konvexného do konkávneho tvaru, čiže v ľudskej reči: ohnutie oboch polovíc pasce smerom k sebe, pričom "zuby" do seba krásne zapadnú a tým vytvoria akúsi klietku (celu smrti) z ktorej niet úniku.
Hmyz samozrejme nechápe čo sa stalo a snaží sa z pasce dostať von. Preto zúfalo pobehuje "sem a tam" po celej pasci, pričom ďalej dráždi spúšťacie chlpy, ktoré vysielajú signál o chytenej koristi a zvieravý pohyb pasce pomaly pokračuje ďalej.
Tu na scénu prichádzajú chemické receptory alias tráviace žľazy , ktoré zisťujú prítomnosť potencionálnej koristi. Ak je korisť prítomná, okraje pasce hermeticky priľahnú k sebe a do vnútra pasce je napustená tráviaca tekutina. Z pohľadu hmyzu to môžme prirovnať ku kyselinovému kúpeľu, pričom je aj pevne zvieraný stenami pasce...nič príjemne.
Vrátim sa ale k tým chemickým receptorom.
Bol som inšpirovaný pokusom môjho kolegu, ktorý vystupuje pod pseudonymom "Martenz".
Pokus spočíva v tom, že som sa pokúsil umelo navodiť druhotné, respektívne sekundárne zovretie pasce (bez toho, aby prebehlo primárne sklapnutie) a to tým, že som ju začal chemicky stimulovať.
Určite si kladiete otázku, že ako je to možné a možno tomu ani neveríte. Samozrejme človek verí iba tomu, čo na vlastné oči vidí a bolo to tak aj v mojom prípade. Preto som sa rozhodol tento pokus uskutočniť.
Trošku vás ešte potrápim zvedavosťou a skôr ako popíšem svoj pokus, spomeniem určité fakty ohľadom trávenia a sekundárneho zovretia.
Tráviace žľazy, ktoré pokrývajú vnútorný povrch pasce začnú reagovať na prvé produkty trávenia a vďaka tomu sa pasca hermeticky uzavrie a akoby prisaje na korisť. Ďalšie trávenie a produkty rozkladu pascu ďalej stimulujú a udržujú ju v hermetickom uzavretí do okamihu, kedy je korisť úplne rozložená, respektívne "vysatá" (Mucholapka z nej vysaje všetky možné živiny skoro podobne ako to robia pavúkovce a ostane len nestráviteľná schránka) a rastlina z nej už nemá čo čerpať a zároveň ju už nemá čo stimulovať. Preto sa pasca otvorí.
Ešte spomeniem zloženie tráviacej tekutiny Mucholapky, ktorá je v skutku bohatá na enzýmy.
Obsahuje:
Endopeptidázy , ktoré štiepia bielkoviny;
Karboxyles- terhydrolázy štiepiace tuky;
Glykozidázy štiepiace polysacharidy a oligosacharidy;
Fosfomono-esterázy , ktoré štiepia fosforylované cukry.
Aby ste si nemysleli, že som si tieto enzýmy vymyslel, uvádzam zdroj, Studničkova kniha:
MASOŽRAVÉ ROSTLINY, Academia, nakladatelství Československé akademie věd, Praha 1984; snáď mi to autor prepáči.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
A teraz už konečne k môjmu pokusu.
Pokus sa odohrával počas dvoch dní a to 30.10. a 31.10. 2009, čiže cez jesenné prázdniny.
Ako stimulant som použil kúsok mäsa...
30.10. o 10:16 - zahájenie pokusu.
Pinzetou som opatrne vložil kúsok bravčového mäsa do pasce Mucholapky, pričom som dával veľký pozor aby som nepodráždil spúšťacie chlpy a aby tak nedošlo k primárnemu sklapnutiu. Cieľom pokusu je predsa pozorovať sekundárne uzatváranie pasce dôsledkom chemickej stimulácie...
Na vložené mäso som kvapol trochu vody v nádeji, že sa viac prilepí k Mucholapke.
O 12:45 som si všimol, že bravčové mäso je totálne vyschnuté a preto som hľadal iný stimulant a narazil som na rybaciu pečeň. Však čo môže byť lepšie ako pečeň, ktorá je zásobárňou živín pre organizmus ale aj zároveň smetiskom.
Pečeň sa dokonale prilepila o pascu, takže vodu som tentokrát nepridával.
Po zvyšok dňa sa však nič výnimočné nedialo, strácal som už nádej a trpezlivosť, ale predsa som sa rozhodol v pokuse zotrvať do nasledujúceho dňa.
31.10. o 11:45 som si všimol nepatrného zahnutia. Mucholapka už konečne začala reagovať a pustila aj malé množstvo tráviacej tekutiny, ktorá vďaka neuzavretiu pasce začala pretekať von mimo pasce.
Konečný výsledok som pozoroval o 18:50 čo bol aj koniec pokusu. Dolná "čeľusť" pasce sa ohla smerom hore, v mieste kde pôsobil stimulant čiže pečeň.
Z výsledkom som bol nadmieru spokojný a môžem prehlásiť, že chemické receptory zohrávajú veľmi dôležitú rolu v sekundárnom procese uzatvárania pasce a udržujú pascu hermeticky uzavrenú do vtedy, pokým nie je korisť úplne strávená.
